I am still mick's daughter.

Upratala som si byt a dala do poriadku všetko, čo som chcela. Teda aspoň tu v byte. Ešte stále ostáva kopec nedoriešených vecí, ktoré dokopy musím dať, (moja terapeutka by pozdvihla obočie a povedala by mi, že mám zmeniť naratív z musím na môžem, ale mám pocit, že tieto veci naozaj musím) aby sa mi ľahšie dýchalo. 

Každopádne konečne sedím za počítačom a dávam dokopy to, čo som chcela už dlho. Zmeniť tento starý zaprášený a v zásade plytký blog na niečo, čo mi bude pomáhať posúvať sa ďalej (či naspäť?).

Cesta za tým, aby som bola znova sama sebou je trošku kľukatejšia, než sa spočiatku javila. Alebo som možno nikdy naozaj nebola sama sebou, a iba teraz na to celé prichádzam. Niekedy mi pripadá, že som neriešila, kým som, iba som sa nechávala unášať životom, aký bol. Ale tento život sa skončil 8.8.2017, v deň, keď mi zomrel otec. Nechcem si tu pofňukávať, budem si tento blog písať ako denníček toho, ako sa veci menia a ako sa vyvíjajú, ako sa mením a vyvíjam ja a moje vzťahy. Lebo áno, v ten deň sa všetko rozpadlo na kúsky, a prvý rok som žila v dákom zvláštnom opare, v ktorom som sa len naučila automaticky fungovať ďalej. Ráno vstaneš, sprcha, zuby, cikať, práca, po práci šlofík, a šup do druhej práce. Spätne úplne nerozumiem, ako som to zvládala, ale v núdzovom režime človek zjavne dokáže podávať viac heroické výkony, než by od seba sám očakával. 

8.8. sa mi skončilo až príliš dlhé detstvo, a naozaj dospelou sa učím byť až teraz. Dovtedy som si vlastne žila vo vatičke, vo svojej šťastnej bublinke, ktorú som si tak dlho okolo seba tvorila. Ale potom som prišla o pevnú pôdu pod nohami, v mnohých veciach takmer doslova. A teraz si tú pôdu musím (môžem) pomaličky, postupne, budovať pod sebou sama. A snažiť sa nebyť na seba taká prísna, ak veci nie sú také, aké si predstavujem, že by mali byť. Healing process je dlhý proces, a tento blog bude jeho súčasťou. 

Budem si tu písať svoje krátke, či dlhé zápisky vecí, nad ktorými rozmýšľam, ktoré ma trápia, či inšpirujú.