Better late than never.

Koniec roka. Za chvíľku je tu koniec roka. Z toho mávam zvyčajne paniku, roky rokúce. Nenávidím koniec roka. Nič sa v zásade nemení, život ide ďalej, ale ja mám aj tak pocit, že čosi sa deje, čosi sa končí, a ja si musím sadnúť, kontemplovať a sumarizovať. A to sumarizovanie ma ubíja. Každý silvester som zvykla preplakať. Aspoň teda posledných pár rokov. 

Tento rok je však iný. Zvládla som toho veľa. Tento rok plakať nebudem, to viem, a nie len kvôli tomu, v akej spoločnosti sa budem nachádzať. Nie nie, ja som osoba, ktorá si rada a bez okolkov poplače hocikde. Medzi ľuďmi, ktorých poznám od narodenia, medzi ľuďmi, ktorých poznám chvíľku, ale aj v električke cestou domov z terapie, medzi ľuďmi, ktorých nepoznám.

Tento rok je iný. Už na začiatku roka som spravila rázny krok, bez ktorého by sa nič z nasledujúceho asi neudialo. Rozišla som sa s priateľom. Prepáč Ľ, ak toto budeš niekedy čítať. Vieš, že ťa mám veľmi rada a vždy budem mať. Vieš, že náš vzťah pre mňa znamenal veľa. Ale aj ma stál veľmi veľa sily. V niektorých momentoch toľko, že som nemala už žiadnu navyše pre seba samú. Život s človekom, ktorý má klinickú depresiu, ktorú sa dobrovoľne rozhodol neriešiť, je strašne vyčerpávajúci. Chcela som mu neustále pomáhať, posúvať ho ďalej. Najskôr som ja bežala, on za mnou pomaly kráčal, následne som ho musela ťahať za ruku, neskôr za obe, a po čase som už stála za ním a tlačila ho aby sa hýbal aspoň trošku, až kým som sa sama nezložila, lebo som absolútne prestala vládať. Do toho som sama riešila svoju vlastnú tragédiu a smútok zo straty otca. V tomto stave vyčerpania som zotrvala dlhšie, než som chcela. Keď Ľ prišiel o prácu a vlastne ma v tom celom probléme nechal ešte o to viac samu mi rupli nervy a vtedy som sa zbalila a začala si žiť znova po svojom. Prvé týždne nehovorím, že boli ľahké. Ani zďaleka. No postupne sa mi začalo dariť nachádzať samú seba, nájsť tú zoslabnutú Katarínu, ktorá ostala niekde ležať na zemi, v tom naleštenom mezonete (ktorý nonstop drhla ona), celá vyfľusnutá, trochu dezorientovaná, oprášiť ju, dať jej znova silu a nasmerovať ju a vytesať z nej tú ženu, ktorou bola pred pár rokmi. Knižky, maľovanie, umenie, výlety, plávanie, bicykel, jóga, otužovanie, sex, láska, kamaráti, zvieratá, jedlo, všetko. Začalo to malými krôčikmi a všetko sa to nabaľovalo. A ešte sa to stále nabaľuje. Posledným, ale pravdepodobne najdôležitejším krokom bolo vyhľadanie odbornej pomoci, a tak už pomaly tretím mesiacom navštevujem terapeutku, taktiež Katarínu. Mať priestor slobodne hovoriť o veciach, ktoré ma ťažia a zároveň pri tom nemať pocit, že vešiam na plecia niekoho, koho mám rada, príliš veľký smútok, je mimoriadne nápomocné. A dostávať na ne odpovede, ktoré niekam smerujú je ešte o to lepšie. Ja si totiž nepotrebujem hovieť vo svojom smútku a ľutovať sa donekonečna. Nie som jediná dcéra, ktorej zomrel otec, s ktorým mala dobrý vzťah. Ale ja som jediná dcéra jediného otca, ktorého som kedy mala, a možno mi to celé trvá trošku dlhšie, a možno to celé spracovávam úplne inak, ako (by) to spracovala iná dcéra iného otca. 

No ale aby som sa vrátila k tomu, čím to celé začalo. 

Tento rok plakať nebudem. Tento rok sa potľapkám po pleci a poďakujem si za všetky tie dôležité kroky, ktoré som podnikla, aby som sa dostala tam, kde sa práve nachádzam. A skúsim sa poďakovať každému, kto ma pošťuchával k tomu, aby to tak bolo. 

Ľúbim vás a ľúbim aj seba. 

(Tento post tu mal byť prvý, a mal tu byť samozrejme pred novým rokom, ale prokrastinácia a neistota zvíťazili)